Najstaršie doklady o vinohradníckej činnosti na území dnešného Slovenska pochádzajú zo 6. až 7.
storočia pred naším letopočtom. Archeologické nálezy, konkrétne sedem vinohradníckych nožov z
tohto obdobia, svedčia o tom, že ako prví začali vinič pestovať Kelti. Títo obyvatelia nielenže vinič
kultivovali a vyrábali víno, ale zároveň ho aj vyvážali ako luxusný tovar do severnejších oblastí
Európy.
K významnému rozvoju vinohradníctva došlo počas rímskeho osídlenia územia, najmä na svahoch
Malých Karpát. Rimania tu približne pred dvetisíc rokmi systematicky zakladali vinohrady a
pestovanie viniča hroznorodého nadobudlo intenzívnejší charakter. Ušľachtilé odrody viniča boli na
naše územie pravdepodobne prinesené počas vlády cisára Marca Aurélia Próba (276–282 n. l.).
V čase príchodu prvých slovanských kmeňov bolo vinohradníctvo už pevne etablované. Jeho rozvoj
pokračoval kontinuálne až do 13. storočia, keď bola väčšina vinohradov zničená počas
tatárskeho vpádu. Obnova prišla v 15. storočí so stredovekou kolonizáciou – Nemci na západnom
Slovensku a Taliani v oblasti dnešného Tokaja priniesli nové poznatky a vinohradnícke techniky.
Pestovanie viniča sa v tomto období rozšírilo prakticky do všetkých regiónov s výnimkou Oravy.
Vinohrady boli zaznamenané aj v oblastiach ako Liptov (Ružomberok), Spiš (Levoča) či
severovýchodné Slovensko (Prešov, Bardejov).
Klenutá kamenná pivnica s drevenými sudmi – zachytáva prostredie, v ktorom sa uchovávalo a
zrejúce víno, čo podporuje kontinuitu od rímskeho po novodobú éru.
Až 70 % vína predaného na Slovensku však pochádzalo zo západného Slovenska a Hontu, čo
svedčí o dominantnej úlohe týchto regiónov. Bratislava, vďaka svojej polohe na Dunajskej
obchodnej ceste, zohrávala mimoriadnu úlohu. Je považovaná za najstaršiu vinohradnícku obec na
Slovensku – písomné zmienky o pestovaní viniča v jej okolí pochádzajú už z rokov 997 – 1038.
Rozmach vinohradníctva v Bratislave dokumentuje záznam z roku 1435, kedy sa v meste
nachádzalo 474 vinohradníckych rodín, ktoré vlastnili 2 003 viníc na 114 vinohradníckych
záhonoch. V uvedenom roku vyprodukovali 226 952,5 okovov vína, čo predstavuje približne 15 356
hektolitrov. Táto produkcia podliehala desiatkovej dani. Zavedenie daní ako deviatky, desiatky či
pozemkové poplatky z viníc vytváralo priestor pre rozvoj remesiel a ekonomický rast miest.
Výsledkom boli rôzne privilégiá a slobody udelené panovníkmi.
Do konca 15. storočia vznikali vinohradnícke cechy, zavádzali sa práva výčapu a dedili sa zvyklosti
súvisiace s pestovaním a spracovaním hrozna. V druhej polovici 16. storočia dosiahla ročná
produkcia vína na území Slovenska 650 až 700 tisíc hektolitrov, pričom počet obyvateľov bol
približne jeden milión.
V priebehu 16. a 17. storočia však došlo k ústupu od pestovania viniča vo väčšom geografickom
rozsahu, pravdepodobne z dôvodu ekonomickej nerentability. Vinohradníctvo sa začalo sústreďovať
do oblastí, ktoré sú dodnes známe svojou vinohradníckou tradíciou. Pokles produkcie pokračoval
počas 18. a 19. storočia v dôsledku zavlečených chorôb (perenospóra) a škodcov (fyloxéra), ako aj
vplyvom hospodárskych kríz a vojnových udalostí.
Najvýraznejší rozmach v novodobej histórii prišiel v 60. až 80. rokoch 20. storočia, kedy
vinohradníctvo zaznamenalo najväčšiu plošnú expanziu – zo 15 250 ha v roku 1945 sa
pestovateľské plochy rozšírili na 32 140 ha v roku 1985. Tento rast bol však často spojený s
kolektivizáciou a dôrazom na kvantitu na úkor kvality.
Moderné vinohrady v Malých Karpatoch – súčasná fotografia vinohradov s panorámou Malých
Karpát, pripomínajúca kontinuitu tradície od rímskeho obdobia až po dnešok .
V posledných desaťročiach vinohradníctvo čelí výraznému úbytku pestovateľských plôch, ktoré v
súčasnosti predstavujú menej ako 10 000 ha. Napriek tomu sa dnešné vinárstvo opiera o kombináciu
moderných technológií a bohatého historického dedičstva, čo umožňuje výrobu vín najvyššej kvality.